Nachádza sa v Euroázijských
tundrách a lesoch, či lesoch Fínska. Veľký vlk s dlhou svetlou
srsťou. Je poddruhom vlka sivého. Inak je prezývaný ako Tundrový
vlk, Turukhan, Arktický vlk alebo Biely vlk.
Sú najväčší z poddruhov vlka
sivého a dosahujú dĺžku tela až 2 metre.
Priemerne vážia 45-57kg, i keď sú aj správy o 100kg jedincoch.
Merajú 71 - 96cm v kohútiku a od nosa po koniec chvosta 213 cm. Samci sú väčší ako samice.
Väčšina ich má sivú farbu, bielu, ale aj čiernu,
srsť je veľmi hustá a kvôli tomu sú aj často lovení.
Majú veľké mohutné telo, dlhé nohy, Výrazný dlhý čumák, huňatý
chvost a srsť s hustou podsadou. Mladé sa rodia v marci a v apríli a
vo vrhu býva 2 - 6 šteniat. Dožívajú sa 16 rokov. Žijú vo svorkách s 5
- 7 členmi. Nemáva často stále teritórium a putujú spolu s jeleňmi,
ktorých lovia aj 200 - 300km. Živia sa veľkými
cicavcami, dokáže naraz zjesť aj 9kg mäsa. Hlavne lovia losy, karibu,
bizóny, horské ovce a iné kopytníky.
Vlk arabský -
Canis lupus arabs
Tento druh
žije v Saudskoarabskej púšti na Arabskom polostrove. Existuje iba 600 až 700 exemplárov.
V Ománe je ich lov zakázaný a ako vyplýva zo štatistík, ich počet sa
zvyšuje.
Je
to najmenší poddruh vlka, vážiaci len 18 kg a merajúci 66 cm v
kohútiku.
Srsť je krátka a bledo béžová, ktorá na zimu narastie. Čierna a
biela farba sú extrémne vzácne. Uši sú veľké vzhľadom na veľkosť tela.
Oči sú jasno žlté. Avšak nájdeme aj jedince s hnedými očami, čo
značí, že boli prekrížení s domestikovanými psami.
Kvôli drsným podmienkam, v ktorých
žijú, sa kŕmia príležitostne. Jedia divé zajace, hlodavce, drobnú
zver do veľkosti kozy. V prvom rade lovia v noci a
vykopávajú si diery do zeme, aby sa ukryli pred slnkom. Farmári ich
pre lovenie strieľajú, lovia do pascí alebo otrávia.
Tento druh
vlka nežije v svorkách ako ostatné druhy vlkov, so svojimi druhmi sa stretáva
len v období párenia. Skupina 3 - 5 spolu loví, ale nežije spolu. Žijú osamote alebo v pároch. Párenie prebieha v októbri až decembri.
Počet šteniat vo vrhu môže byť aj 12, ale najčastejšie 2 - 3. Sú to
nomádi, ktorí sa neusádzajú a stále putujú.
Vlk stepný -
Canis lupus campestris
Stepný vlk bol označený ako Canis lupus
campestris, tiež ho označujú ako Vlk Kaspického mora alebo Kaukazský
vlk. Mnohí označujú canis lupus campestris, bactrianus, cubanensis a
desertorum ako jeden a ten istý poddruh. Obyčajne si Stepného vlka
mýlia s Canis lupus chanco.
Vyskytuje sa už len
na ruských hraniciach pri severnej polovici Kaspického mora. Najčastejšie majú
púštne farby. Nie sú bieli. Váži 35 - 40kg. Lovia všetky zvieratá, ktoré dokážu
chytiť. Pri love sú vo svorke, ale lovia aj osamote. Loví stádové
zvieratá, ryby. Prípadne žerie bobule či iné ovocie. Dokážu byť bez
potravy aj niekoľko týždňov. Pária sa v januári a apríli, po 63 dňoch
gravidity porodí alfa samica 4 - 7 šteniat, ktoré pomáhajú vychovať
ostatní členovia svorky. Sú ohrozeným druhom.
Vlk Ruský -
Canis lupus communis
Objavený v severo-strednom Rusku a je
jedným z 5tich poddruhov objavených v Rusku. Jeden z najväčších
vlkov, je majstrom v predátorstve. Jeho veľkosť sa dá porovnať k
Tundrovým vlkom. Vážia 30 - 80kg, pričom samci sú ťažší ako samice. Ich sfarbenie je
rôznorodé, od bielej až k čiernej, s odtieňmi sivej, hnedej,
chladnej sivej. Má hustú srsť prispôsobenú na chladné podnebie. Ich
svorky sú veľmi tvrdo hierarchicky usporiadané. Ich počet stúpa, sú známi aj tým,
že sú viac agresívni nie len voči svojmu druhu, ale aj k ľuďom než iné druhy. Preto je oficiálne
povolené tento druh loviť, aby bol udržaný ich počet.
Vlk Kaspického
mora - Canis lupus cubanensis
Známy
ako Kaukazský vlk je kriticky ohrozeným druhom, ktorý bol objavený
medzi Kaspickým a Čiernym morom. Žije na veľmi obmedzenom území, je
veľmi zriedkavý. Je stredne veľký vlk,
vážiaci okolo 35 - 40kg. Ich srsť je typicky hrubšia a kratšia ako u
iných poddruhov. Ich sfarbenie je od nevýraznej sivej k okrovej,
nevyskytujú sa ako len sivé alebo čierne varianty. Boli veľmi blízko k
vyhynutiu, veľa z nich je tak puristických (čistotných v línii),
že odmietali partnerov z poddruhov mimo toho svojho. Aj keď je to
tvrdá politika, zostala takto ich populácia absolútne čistá. Pred zánikom ľudstvom
sa populácia utiahla na veľmi maličké územie v roku Kaspického mora.
Boli najohrozenejším druhom, no od roku 1988 sa ich populácia
zvýšila a začína rásť.
Hokkaidský vlk – Canis lupus hattai
Niekedy
je označovaný aj ako Canis lupus rex, Ezo vlk alebo Ezoookami, sú
potomkami Sibírskych vlkov.
V minulosti žili na Japonských ostrovoch Hokkaido, Ruských ostrovoch
Sakhalin a Kamčatka, Kurilské ostrovy.
Pri
porovnaní s Honshu vlkom, je Hokaidský vlk bližším príbuzným
k štandardnému sivému vlkovi vo veľkosti, rozmeroch
a charakteristikách. Boli bledo siví a v odtieňoch sivej.
Lovil
hlavne jelene, zajace a vtáky. Veľké množstvo jeleňov uhynulo v roku
1878 kvôli vysokému snehu, čo malo dopad aj na vlka. Avšak hlavným
dôvodom jeho vyhynutia boli otravy, ktoré rozmiestňovali farmári,
pretože sa báli o svoj dobytok. Bola vypísaná na neho aj odmena.
Od
roku 1889 bol považovaný za vyhynutého, i keď občas ešte ľudia
hlásia, že videli Ezo vlka, nikdy tieto strety neboli potvrdené.
Honshu vlk -
Canis lupus hodophilax
Vlk
z ostrovov Honshu, označovaný aj ako Japonský vlk, či Yamainu, bol
objavený v roku 1839, žil na Japonských ostrovoch Honshu, Shikoku a Kyushu,
prednostne v horských oblastiach. Bol
najmenším vlkom na svete, meral len niečo okolo pol metra v ramenách
a 89cm od nosa po koniec chvosta. Mal krátke tenké chlpy a chvost
točený ako pes. Nohy boli kratšie v porovnaní s dĺžkou tela.
V mnohých smeroch pripomínal skôr šakala alebo kojota, ako svojich
Sibírskych predkov vlkov. Aj keď je
dnes klasifikovaný ako poddruh vlka, jeho špecifickosť stále
smeruje k tomu, že by to mal byť samostatný druh a niektorí si
myslia, že dokonca by ani nemal byť označený ako vlk.
Honshu vlk sa živil jeleňmi, divokými bobrami, malými zvieratami.
Farmári si ho cenili, pretože znižoval takto počet zvierat, ktoré
ohrozovali ich úrodu.
K jeho vyhynutiu prispelo prinesenie osýpok na
ostrovy, miznutie lesov, konflikt s ľuďmi. Oficiálne bol posledný
kus zabitý v 1905 a aj keď bolo mnoho hlásení o jeho videní aj po
tomto roku, žiadne nebolo potvrdené.
Je len 8 kožušín a 5 vypchaných
kusov na celom svete – 3 v Japonsku, jeden v Holandsku a posledný
zabitý kus je v Anglickom múzeu.
Tibetský vlk -
Canis lupus chanco
Poznáme ho
aj pod označením Canis lupus laniger, Tibetský vlk, Mongolský vlk,
či Čínsky vlk. Dlhú dobu bol považovaný za rovnaký druh ako je
Himalájsky vlk. Avšak posledné genetické výskumy hovoria o opaku. Nájdeme ho
v strednej Číne, Manschurai, púšte a džungle Mongolska, Tibet,
India, Nepál, Bhutan,... Dĺžka sa pohybuje od 147 do 165cm
a výška 68,5 do 76cm. Váha 30 až 38kg. Sú dlhší a majú
kratšie nohy ako klasickí vlci. Lebka je podobná, no má
tenšiu a dlhšiu papuľu. Má dlhú huňatú srsť, ktorá má mnoho
odtieňov bielej, žltej, hnedej, sivej a čiernej. Ako čierni
sú považovaní v Tibete za agresívnejších než bledo sfarbení.
Je to vynikajúci lovec so
skvelými schopnosťami prežiť. Loví aj cez deň, aj v noci,
radšej sám ako vo svorke. Uprednostňuje srny, ovce, veľké
cicavce. Ak je stravy nedostatok prejde na drobné živočíchy,
hlodavce. Pri love dosiahne rýchlosť 64km/hod. Dospievajú v dvoch rokoch. Žijú
v pároch alebo max. v trojici. Nie sú veľmi sociálni a
netvoria svorky. Pária sa najčastejšie na jar. Po dvoch
mesiacoch sa narodí 4 - 6 šteniat, okolo 3 - 4 týždňa
opúšťajú noru, dva až tri mesiace sú potom dokrmované mamou
a neskôr sa začínajú zúčastňovať na love s rodičmi. Dožívajú
sa 6 - 10 rokov, v zajatí aj 20.
Sú ohrozeným druhom, pretože sú
lovení - často lovia aj hospodárske zvieratá, zabili dokonca
viac ľudí ako tigre či leopardy, sú trovení a ich životné
prostredie mizne. Ich vnútorné presvedčenie nepáriť sa s
inými druhmi udržiava ich genetický fond čistým.
Taliansky vlk -
Canis lupus italicus
Tiež mu hovoria Apeninský vlk, pretože
bol objavený v Apeninách v Taliansku, v niektorých oblastiach
Švajčiarska a častiach východného Francúzska. Dnes sa polemizuje, či
je poddruhom vlka Canis lupus italicus, alebo druhom ako takým Canis
italicus. Je stredne veľký. Od
99 do 140cm dlhý a vážiaci od 24 do 40kg. Samice sú približne o 10%
menšie. Často je ich sfarbenie mixom sivej a hnedej, vzácni boli
kedysi aj čierni. Dnes ich je už viac, ide o prikríženie s iným
druhom. Sú
známi tým, že lovia v noci, živia sa aj malými a strednými
živočíchmi ako jeleň, srny, zajace,... Živia sa aj rastlinami,
bobuľami, bylinkami, keď žijú v blízkosti ľudí žerú odpadky,
prípadne domestikované zvieratá. Svorky sú menšie, redukované na páry,
prípadne malú rodinu, pozostávajúcu z alfa páru a jedného alebo
dvoch mláďat z predchádzajúceho vrhu. Tie pomáhajú pri výchove
ďalšieho vrhu, ktorého opäť jeden alebo dvaja nahradia ich miesto.
Párenie prebieha v polke marca, gravidita trvá 60 dní, po ktorých sa
narodí
2 - 7 mláďat.
Ich počet bol 500 - 600 kusov vo voľnej prírode a ich počet narastá
približne o 7% ročne. V zajatí sú odchovávané jedince pre záchranu a
rozšírenie genetického fondu, pretože stále viac hybridov prispieva
do ich populácie. Krížia sa s domestikovanými psami a tak sa znižuje
čistota ich krvi.
Vlk Egyptský - Canis lupus lupaster
V
roku 1833 bola odhalená prvý krát podoba Egyptského šakala s rodom
Canis lupus. Dostal meno Canis lupaster. Niekoľko rokov sa
špekulovalo, či patrí k vlkom alebo šakalom, či je poddruhom Zlatého
šakala, avšak posledné výskumy jeho morfológie ukázali, že má
bližšie k vlkom. Výsledky výskumov sú však veľmi vzácne, keď ich
populácia je tak malá, preto sa radí k poddruhu Canis aureus a ak by
mal byť niekedy uznaný ako poddruh Canis lupus, bol by to jediný
poddruh vlka v Afrike. Vyskytuje sa
v Severnej Afrike, severnom Egypte a severovýchode Líbye. Je ho veľmi
zriedkavo vidieť a často si ho ľudia pletú so Zlatým šakalom. Dĺžku od nosa
po koniec chvosta majú od 130 do 163cm, výšku v kohútiku 40 – 50cm
a vážia do 20kg. Je chudý a sfarbený do béžovej, šedej alebo
špinavožltej farby. Môže vyzerať ťažší ako v skutočnosti. Je väčší
než bežný šakal ale menší ako vlk. Živí sa
malými vtákmi, hlodavcami, plazmi, drobnými cicavcami, ako sú
šakaly. Živia sa aj kukuricou, či melónmi. Lovia v noci a počas dňa
sa schovávajú v norách. Majú podobné návyky a výzor ako Vlci
arabskí, no ich srsť je hustejšia a vyrastie na podstatne dlhšiu
pred pĺznutím. Vedia štekať
keď sú vzrušení, alebo vrčať pri podráždení. Vyjú keď sa volajú
navzájom pred zotmením alebo pred svitaním. Sú veľmi sociálni a žijú
vo svorkách, ale častejšie v pároch. Pária sa cez skorú jar
a gravidita trvá dva mesiace. Počet šteniat 4 – 5 ale môže byť ich
aj viac.
Je vážne ohrozeným druhom, predpokladá sa, že žije vo voľnej prírode
okolo 50 kusov, no žiaden zákon ich nechráni pred lovením! Do roku
2011 boli na listine chránených zvierat IUCN, teraz sa tam už
nenachádzajú.
Vlk Eurázijský
- Canidae canis lupus lupus
Tiež
mu hovoria vlk obyčajný, vlk Európsky, Karpatský,... Pôvodne sa vyskytoval
v Eurázii. Vyskytuje sa v strednej Európe a Ázii. Ich srsť je hustá s podsadou, prispôsobená aj na život v
zime. Ich farba je prispôsobená lesom, v ktorých žijú. Práve tento druh
vlkov bol použitý pri krížení Československých vlčiakov. Vážia 32 - 50kg, merajú 80 - 85cm. Ich
srsť je kratšia a farebne sú bieli, krémoví, červení, siví, čierni,
prípadne kombinácia týchto farieb. Živia sa ovocím,
rybami, plodmi, malými cicavcami. Nelovia vo svorke. Čas párenia je od
januára do apríla. Počet mláďat je 4 - 7. Všetci členovia svorky
pomáhajú so starostlivosťou. Priemerný vek je 7 -
10 rokov. Sú lovení, zabíjaní, trovení,...
Vlk Iránsky -
Canis lupus pallipes
Obývá územia od Íránu,
Afganistanu a Paskistanu,
až po Indiu.
Obývajú púšte aj lesy. Bolo dokázané, že ich krvná línia nebola
krížená s inými poddruhmi viac ako 400 000 rokov. Aj keď boli dlho
dohady, ze Iránsky a Indický vlk sú rovnaký poddruh, nie je tomu
tak. Má krátku,
hnedú srsť a velké uši. Ich srsť je cez leto krátka a hustá, avšak
na chrbte zostáva celoročne dlhá. Cez zimu je srsť dlhá. Sú menšieho
vzrastu a merajú 63cm v kohútiku a na dĺžku 101cm, pričom chvost je 41
- 46cm dlhý. Vážia 24 - 38kg. Od Arabských lvkov sa odlišujú hlavne
veľkosťou, tmavšou srsťou, širšou hlavou. Zdržiavajú sa vo
svorkách o 5 - 15 jedincov. Lovia v pároch alebo aj osamote, podľa
toho, akú korisť lovia. Živia sa malými cicavcami ako myši, hraboši,
vtáky, ale aj antilopami... Pária sa cez zimu v
októbri až v decembri, rodí sa 3 - 5 mláďat a obaja rodičia sa o ne
starajú, až kým nemajú 6 mesiacov.
Ich počet je ohrozený
tým, že žijú v prostredí s ľuďmi a prikrižujú sa s domestikovanými
psami. Dožívajú sa v zajatí 16 - 20 rokov, v divočine 8 - 15 rokov.
Vlk Ibérsky -
Canis lupus signatus
Niekedy
si ho mýlia s vyhynutým španielskym vlkom (Deitanus). Väčšina žije v
husto oľudnených oblastiach severného Španielska. Sú
stredne veľkí a chudší ako priemerní Európski vlci. Samci vážia
okolo 40kg, samice o 20 - 25% menej. Ich srsť je rôznych sfarbení,
od bledej sivej do tmavšej hnedej. Ich meno - signatus - im bolo
dané podľa značiek, ktoré majú na hornej pere, na chvoste a nohách.
Dnes majú
tendenciu požierať zdochliny. Len niekoľko žije vo vzdialených
oblastiach zachovávajúc pôvodné stravovacie návyky. Lovia jelene,
prípadne ak žijú pri ľudských obydliach, lovia domestikované zvieratá
ako sliepky, či prasatá.
Žije
v malých svorkách. Najčastejšie alfa pár a dve mláďatá z
predchádzajúceho vrhu. Samice sú reprodukcie schopné od jedného
roka, avšak plne dospievajú až v 5 rokoch. Pária sa na konci zimy,
pričom vo vrhu je cca 5 - 6 šteniat.
Ich
lov bol najprv povolený a takmer vyhynuli. Odkedy boli v
ohrození vyhynutia prešlo pár desatročí, chovajú sa v zajatí v Španielsku, s cieľom
rozšíriť ich v prírode. Ich lov je už zakázaný, preto ich počet
stúpa a už nie sú ohrození. Avšak v Siera Morene sú kriticky
ohrození a rokmi sa začali ľudí báť, a preto sú vidieť vo voľnej
prírodne veľmi zriedkavo.