Aktualizácia ..::18.03.2018::.. 

Biely tundrový vlk - Canis lupus albus

Nachádza sa v Euroázijských tundrách a lesoch, či lesoch Fínska. Veľký vlk s dlhou svetlou srsťou. Je poddruhom vlka sivého. Inak je prezývaný ako Tundrový vlk, Turukhan, Arktický vlk alebo Biely vlk.

Sú najväčší z poddruhov vlka sivého a dosahujú dĺžku tela až 2 metre. Priemerne vážia 45-57kg, i keď sú aj správy o 100kg jedincoch. Merajú 71 - 96cm v kohútiku a od nosa po koniec chvosta 213 cm. Samci sú väčší ako samice.

Väčšina ich má sivú farbu, bielu, ale aj čiernu, srsť je veľmi hustá a kvôli tomu sú aj často lovení. Majú veľké mohutné telo, dlhé nohy, Výrazný dlhý čumák, huňatý chvost a srsť s hustou podsadou. Mladé sa rodia v marci a v apríli a vo vrhu býva 2 - 6 šteniat. Dožívajú sa 16 rokov. Žijú vo svorkách s 5 - 7 členmi. Nemáva často stále teritórium a putujú spolu s jeleňmi, ktorých lovia aj 200 - 300km. Živia sa veľkými cicavcami, dokáže naraz zjesť aj 9kg mäsa. Hlavne lovia losy, karibu, bizóny, horské ovce a iné kopytníky.

Vlk arabský - Canis lupus arabs

Tento druh žije v Saudskoarabskej púšti na Arabskom polostrove. Existuje iba 600 až 700 exemplárov. V Ománe je ich lov zakázaný a ako vyplýva zo štatistík, ich počet sa zvyšuje.

Je to najmenší poddruh vlka, vážiaci len 18 kg a merajúci 66 cm v kohútiku. Srsť je krátka a bledo béžová, ktorá na zimu narastie. Čierna a biela farba sú extrémne vzácne. Uši sú veľké vzhľadom na veľkosť tela. Oči sú jasno žlté. Avšak nájdeme aj jedince s hnedými očami, čo značí, že boli prekrížení s domestikovanými psami.

Kvôli drsným podmienkam, v ktorých žijú, sa kŕmia príležitostne. Jedia divé zajace, hlodavce, drobnú zver do veľkosti kozy. V prvom rade lovia v noci a vykopávajú si diery do zeme, aby sa ukryli pred slnkom. Farmári ich pre lovenie strieľajú, lovia do pascí alebo otrávia.

Tento druh vlka nežije v svorkách ako ostatné druhy vlkov, so svojimi druhmi sa stretáva len v období párenia. Skupina 3 - 5 spolu loví, ale nežije spolu. Žijú osamote alebo v pároch. Párenie prebieha v októbri až decembri. Počet šteniat vo vrhu môže byť aj 12, ale najčastejšie 2 - 3. Sú to nomádi, ktorí sa neusádzajú a stále putujú.

Vlk stepný - Canis lupus campestris

Stepný vlk bol označený ako Canis lupus campestris, tiež ho označujú ako Vlk Kaspického mora alebo Kaukazský vlk. Mnohí označujú canis lupus campestris, bactrianus, cubanensis a desertorum ako jeden a ten istý poddruh. Obyčajne si Stepného vlka mýlia s Canis lupus chanco.

Vyskytuje sa už len na ruských hraniciach pri severnej polovici Kaspického mora. Najčastejšie majú púštne farby. Nie sú bieli. Váži 35 - 40kg. Lovia všetky zvieratá, ktoré dokážu chytiť. Pri love sú vo svorke, ale lovia aj osamote. Loví stádové zvieratá, ryby. Prípadne žerie bobule či iné ovocie. Dokážu byť bez potravy aj niekoľko týždňov. Pária sa v januári a apríli, po 63 dňoch gravidity porodí alfa samica 4 - 7 šteniat, ktoré pomáhajú vychovať ostatní členovia svorky. Sú ohrozeným druhom.

Vlk Ruský - Canis lupus communis

Objavený v severo-strednom Rusku a je jedným z 5tich poddruhov objavených v Rusku. Jeden z najväčších vlkov, je majstrom v predátorstve. Jeho veľkosť sa dá porovnať k Tundrovým vlkom. Vážia 30 - 80kg, pričom samci sú ťažší ako samice. Ich sfarbenie je rôznorodé, od bielej až k čiernej, s odtieňmi sivej, hnedej, chladnej sivej. Má hustú srsť prispôsobenú na chladné podnebie. Ich svorky sú veľmi tvrdo hierarchicky usporiadané. Ich počet stúpa, sú známi aj tým, že sú viac agresívni nie len voči svojmu druhu, ale aj k ľuďom než iné druhy. Preto je oficiálne povolené tento druh loviť, aby bol udržaný ich počet.

Vlk Kaspického mora - Canis lupus cubanensis

Známy ako Kaukazský vlk je kriticky ohrozeným druhom, ktorý bol objavený medzi Kaspickým a Čiernym morom. Žije na veľmi obmedzenom území, je veľmi zriedkavý. Je stredne veľký vlk, vážiaci okolo 35 - 40kg. Ich srsť je typicky hrubšia a kratšia ako u iných poddruhov. Ich sfarbenie je od nevýraznej sivej k okrovej, nevyskytujú sa ako len sivé alebo čierne varianty. Boli veľmi blízko k vyhynutiu, veľa z nich je tak puristických (čistotných v línii), že odmietali partnerov z poddruhov mimo toho svojho. Aj keď je to tvrdá politika, zostala takto ich populácia absolútne čistá. Pred zánikom ľudstvom sa populácia utiahla na veľmi maličké územie v roku Kaspického mora. Boli najohrozenejším druhom, no od roku 1988  sa ich populácia zvýšila a začína rásť.

 Hokkaidský vlk – Canis lupus hattai

Niekedy je označovaný aj ako Canis lupus rex, Ezo vlk alebo Ezoookami, sú potomkami Sibírskych vlkov. V minulosti žili na Japonských ostrovoch Hokkaido, Ruských ostrovoch Sakhalin a Kamčatka, Kurilské ostrovy.

Pri porovnaní s Honshu vlkom, je Hokaidský vlk bližším príbuzným k štandardnému sivému vlkovi vo veľkosti, rozmeroch a charakteristikách. Boli bledo siví a v odtieňoch sivej.

Lovil hlavne jelene, zajace a vtáky. Veľké množstvo jeleňov uhynulo v roku 1878 kvôli vysokému snehu, čo malo dopad aj na vlka. Avšak hlavným dôvodom jeho vyhynutia boli otravy, ktoré rozmiestňovali farmári, pretože sa báli o svoj dobytok. Bola vypísaná na neho aj odmena. Od roku 1889 bol považovaný za vyhynutého, i keď občas ešte ľudia hlásia, že videli Ezo vlka, nikdy tieto strety neboli potvrdené.

Honshu vlk - Canis lupus hodophilax

Vlk z ostrovov Honshu, označovaný aj ako Japonský vlk, či Yamainu, bol objavený v roku 1839, žil na Japonských ostrovoch Honshu, Shikoku a Kyushu, prednostne v horských oblastiach. Bol najmenším vlkom na svete, meral len niečo okolo pol metra v ramenách a 89cm od nosa po koniec chvosta. Mal krátke tenké chlpy a chvost točený ako pes. Nohy boli kratšie v porovnaní s dĺžkou tela. V mnohých smeroch pripomínal skôr šakala alebo kojota, ako svojich Sibírskych predkov vlkov. Aj keď je dnes klasifikovaný ako poddruh vlka, jeho špecifickosť stále smeruje k tomu, že by to mal byť samostatný druh a niektorí si myslia, že dokonca by ani nemal byť označený ako vlk. Honshu vlk sa živil jeleňmi, divokými bobrami, malými zvieratami. Farmári si ho cenili, pretože znižoval takto počet zvierat, ktoré ohrozovali ich úrodu.  K jeho vyhynutiu prispelo prinesenie osýpok na ostrovy, miznutie lesov, konflikt s ľuďmi. Oficiálne bol posledný kus zabitý v 1905 a aj keď bolo mnoho hlásení o jeho videní aj po tomto roku, žiadne nebolo potvrdené.

Je len 8 kožušín a 5 vypchaných kusov na celom svete – 3 v Japonsku, jeden v Holandsku a posledný zabitý kus je v Anglickom múzeu.

Tibetský vlk - Canis lupus chanco

Poznáme ho aj pod označením Canis lupus laniger, Tibetský vlk, Mongolský vlk, či Čínsky vlk. Dlhú dobu bol považovaný za rovnaký druh ako je Himalájsky vlk. Avšak posledné genetické výskumy hovoria o opaku. Nájdeme ho v strednej Číne, Manschurai, púšte a džungle Mongolska, Tibet, India, Nepál, Bhutan,... Dĺžka sa pohybuje od 147 do 165cm a výška 68,5 do 76cm. Váha 30 až 38kg. Sú dlhší a majú kratšie nohy ako klasickí vlci. Lebka je podobná, no má tenšiu a dlhšiu papuľu. Má dlhú huňatú srsť, ktorá má mnoho odtieňov bielej, žltej, hnedej, sivej a čiernej. Ako čierni sú považovaní v Tibete za agresívnejších než bledo sfarbení. Je to vynikajúci lovec so skvelými schopnosťami prežiť. Loví aj cez deň, aj v noci, radšej sám ako vo svorke. Uprednostňuje srny, ovce, veľké cicavce. Ak je stravy nedostatok prejde na drobné živočíchy, hlodavce. Pri love dosiahne rýchlosť 64km/hod. Dospievajú v dvoch rokoch. Žijú v pároch alebo max. v trojici. Nie sú veľmi sociálni a netvoria svorky. Pária sa najčastejšie na jar. Po dvoch mesiacoch sa narodí 4 - 6 šteniat, okolo 3 - 4 týždňa opúšťajú noru, dva až tri mesiace sú potom dokrmované mamou a neskôr sa začínajú zúčastňovať na love s rodičmi. Dožívajú sa 6 - 10 rokov, v zajatí aj 20.

Sú ohrozeným druhom, pretože sú lovení - často lovia aj hospodárske zvieratá, zabili dokonca viac ľudí ako tigre či leopardy, sú trovení a ich životné prostredie mizne. Ich vnútorné presvedčenie nepáriť sa s inými druhmi udržiava ich genetický fond čistým.

Taliansky vlk - Canis lupus italicus

Tiež mu hovoria Apeninský vlk, pretože bol objavený v Apeninách v Taliansku, v niektorých oblastiach Švajčiarska a častiach východného Francúzska. Dnes sa polemizuje, či je poddruhom vlka Canis lupus italicus, alebo druhom ako takým Canis italicus. Je stredne veľký. Od 99 do 140cm dlhý a vážiaci od 24 do 40kg. Samice sú približne o 10% menšie. Často je ich sfarbenie mixom sivej a hnedej, vzácni boli kedysi aj čierni. Dnes ich je už viac, ide o prikríženie s iným druhom. Sú známi tým, že lovia v noci, živia sa aj malými a strednými živočíchmi ako jeleň, srny, zajace,... Živia sa aj rastlinami, bobuľami, bylinkami, keď žijú v blízkosti ľudí žerú odpadky, prípadne domestikované zvieratá. Svorky sú menšie, redukované na páry, prípadne malú rodinu, pozostávajúcu z alfa páru a jedného alebo dvoch mláďat z predchádzajúceho vrhu. Tie pomáhajú pri výchove ďalšieho vrhu, ktorého opäť jeden alebo dvaja nahradia ich miesto. Párenie prebieha v polke marca, gravidita trvá 60 dní, po ktorých sa narodí 2 - 7 mláďat.

Ich počet bol 500 - 600 kusov vo voľnej prírode a ich počet narastá približne o 7% ročne. V zajatí sú odchovávané jedince pre záchranu a rozšírenie genetického fondu, pretože stále viac hybridov prispieva do ich populácie. Krížia sa s domestikovanými psami a tak sa znižuje čistota ich krvi.

Vlk Egyptský - Canis lupus lupaster

V roku 1833 bola odhalená prvý krát podoba Egyptského šakala s rodom Canis lupus. Dostal meno Canis lupaster. Niekoľko rokov sa špekulovalo, či patrí k vlkom alebo šakalom, či je poddruhom Zlatého šakala, avšak posledné výskumy jeho morfológie ukázali, že má bližšie k vlkom. Výsledky výskumov sú však veľmi vzácne, keď ich populácia je tak malá, preto sa radí k poddruhu Canis aureus a ak by mal byť niekedy uznaný ako poddruh Canis lupus, bol by to jediný poddruh vlka v Afrike. Vyskytuje sa v Severnej Afrike, severnom Egypte a severovýchode Líbye. Je ho veľmi zriedkavo vidieť a často si ho ľudia pletú so Zlatým šakalom. Dĺžku od nosa po koniec chvosta majú od 130 do 163cm, výšku v kohútiku 40 – 50cm a vážia do 20kg. Je chudý a sfarbený do béžovej, šedej alebo špinavožltej farby. Môže vyzerať ťažší ako v skutočnosti. Je väčší než bežný šakal ale menší ako vlk.  Živí sa malými vtákmi, hlodavcami, plazmi, drobnými cicavcami, ako sú šakaly. Živia sa aj kukuricou, či melónmi. Lovia v noci a počas dňa sa schovávajú v norách. Majú podobné návyky a výzor ako Vlci arabskí, no ich srsť je hustejšia a vyrastie na podstatne dlhšiu pred pĺznutím. Vedia štekať keď sú vzrušení, alebo vrčať pri podráždení. Vyjú keď sa volajú navzájom pred zotmením alebo pred svitaním. Sú veľmi sociálni a žijú vo svorkách, ale častejšie v pároch. Pária sa cez skorú jar a gravidita trvá dva mesiace. Počet šteniat 4 – 5 ale môže byť ich aj viac.

Je vážne ohrozeným druhom, predpokladá sa, že žije vo voľnej prírode okolo 50 kusov, no žiaden zákon ich nechráni pred lovením! Do roku 2011 boli na listine chránených zvierat IUCN, teraz sa tam už nenachádzajú.

Vlk Eurázijský - Canidae canis lupus lupus

Tiež mu hovoria vlk obyčajný, vlk Európsky, Karpatský,... Pôvodne sa vyskytoval v Eurázii. Vyskytuje sa v strednej Európe a Ázii. Ich srsť je hustá s podsadou, prispôsobená aj na život v zime. Ich farba je prispôsobená lesom, v ktorých žijú. Práve tento druh vlkov bol použitý pri krížení Československých vlčiakov. Vážia 32 - 50kg, merajú 80 - 85cm. Ich srsť je kratšia a farebne sú bieli, krémoví, červení, siví, čierni, prípadne kombinácia týchto farieb. Živia sa ovocím, rybami, plodmi, malými cicavcami. Nelovia vo svorke. Čas párenia je od januára do apríla. Počet mláďat je 4 - 7. Všetci členovia svorky pomáhajú so starostlivosťou. Priemerný vek je 7 - 10 rokov. Sú lovení, zabíjaní, trovení,...

Vlk Iránsky - Canis lupus pallipes

Obývá územia od Íránu, Afganistanu a Paskistanu, až po Indiu. Obývajú púšte aj lesy. Bolo dokázané, že ich krvná línia nebola krížená s inými poddruhmi viac ako 400 000 rokov. Aj keď boli dlho dohady, ze Iránsky a Indický vlk sú rovnaký poddruh, nie je tomu tak. Má krátku, hnedú srsť a velké uši. Ich srsť je cez leto krátka a hustá, avšak na chrbte zostáva celoročne dlhá. Cez zimu je srsť dlhá. Sú menšieho vzrastu a merajú 63cm v kohútiku a na dĺžku 101cm, pričom chvost je 41 - 46cm dlhý. Vážia 24 - 38kg. Od Arabských lvkov sa odlišujú hlavne veľkosťou, tmavšou srsťou, širšou hlavou. Zdržiavajú sa vo svorkách o 5 - 15 jedincov. Lovia v pároch alebo aj osamote, podľa toho, akú korisť lovia. Živia sa malými cicavcami ako myši, hraboši, vtáky, ale aj antilopami... Pária sa cez zimu v októbri až v decembri, rodí sa 3 - 5 mláďat a obaja rodičia sa o ne starajú, až kým nemajú 6 mesiacov.

Ich počet je ohrozený tým, že žijú v prostredí s ľuďmi a prikrižujú sa s domestikovanými psami. Dožívajú sa v zajatí 16 - 20 rokov, v divočine 8 - 15 rokov.

Vlk Ibérsky - Canis lupus signatus

Niekedy si ho mýlia s vyhynutým španielskym vlkom (Deitanus). Väčšina žije v husto oľudnených oblastiach severného Španielska. Sú stredne veľkí a chudší ako priemerní Európski vlci. Samci vážia okolo 40kg, samice o 20 - 25% menej. Ich srsť je rôznych sfarbení, od bledej sivej do tmavšej hnedej. Ich meno - signatus - im bolo dané podľa značiek, ktoré majú na hornej pere, na chvoste a nohách.

Dnes majú tendenciu požierať zdochliny. Len niekoľko žije vo vzdialených oblastiach zachovávajúc pôvodné stravovacie návyky. Lovia jelene, prípadne ak žijú pri ľudských obydliach, lovia domestikované zvieratá ako sliepky, či prasatá.

Žije v malých svorkách. Najčastejšie alfa pár a dve mláďatá z predchádzajúceho vrhu. Samice sú reprodukcie schopné od jedného roka, avšak plne dospievajú až v 5 rokoch. Pária sa na konci zimy, pričom vo vrhu je cca 5 - 6 šteniat.

Ich lov bol najprv povolený a takmer vyhynuli. Odkedy boli v ohrození vyhynutia prešlo pár desatročí, chovajú sa v zajatí v Španielsku, s cieľom rozšíriť ich v prírode. Ich lov je už zakázaný, preto ich počet stúpa a už nie sú ohrození. Avšak v Siera Morene sú kriticky ohrození a rokmi sa začali ľudí báť, a preto sú vidieť vo voľnej prírodne veľmi zriedkavo.